Identifikujete ich ľahko. Ich hodnoty, ciele a s tým spojený životný štýl sa točia okolo niekoľkých presne vyhranených tém: čo má koľko kalórií, pri akej aktivite sa dá spáliť koľko energie, ako pribrali a aké sú tučné, no a – last but not least! – podrobné opisy momentálneho stavu ich neuveriteľne pomalého, nevýkonného a vôbec, celkovo nespolupracujúceho metabolizmu, vrátane všetkých detailov.
V rámci obyčajnej ľudskej tolerancie mi je osobne celkom fuk, kto čo je alebo neje, či chce alebo nechce schudnúť a podobne. Ale prečo, PREČO si šalátové princezné myslia, že poznatky o jemných príjmovo-výdajových kalorických odchýlkach a detaily zo života ich žalúdka a čriev zaujímajú aj všetkých naookolo? Pardón, oprava: všetky ostatné nešalátové ženy na okolo??
Totiž, ženské časopisy už urobili kus dobrej osvetovej práce: hádam aj nazadubenejšia čitateľka už pochopila, že žiadneho normálneho chlapa pri konzumácii vlastnoručne ugrilovanej krkovičky (na ktorú je právom hrdý, a ešte ako!) nezaujíma, koľko práve prijal kalórií a kedy ich spáli, prípadne koľko kalóríí práve prijala jeho nádejná alebo aktuálna polovička a aký katastrofiký dopad to bude mat na jej celulitídu. Táto chvályhodná osveta však, nanešťastie, nezamierila do vlastných radov – a preto tieto osoby cítia priam morálne právo častovať svojimi frustrujúcumi úsudkami ostatné ženy. Automaticky totiž predpokladajú, že každá, úplne každá žena má problém s váhou, postavou, celulitídou a tak ďalej, a že preto tieto encyklopedicko-katastrofické poznatky náležite ocení.
Priznám sa, že ako každú, aspoň trocha sa o svoj vzhľad zaujímajúcu ženu, aj mňa tieto témy občas zaujmú - pri vhodnej príležitosti. Určite ich neocením v situácii, keď sa po 8-hodinovej túre po kopcoch chystám zahryznúť do veľkej porcie kuracej cigánskej v žemli (ktorá, okrem toho, že vyzerá mimoriadne dobre, predstavuje aj jediný dostupný zdroj jedla v okruhu 30 km). Ale nie, nebude mi dopriate! „Bože, takýto hriech... na to sme sa toľko umárali... vieš, koľko to má tuku? Veď sa len pozri... a tá žemľa, biela múka... najhoršia kombinácia... a cibuľaaaaa... to je strašne ťažké... to ma zase bude bolieť brucho a budem mať to a to a celú noc budem robiť to a to a ráno nebudem môcť toto.“ (Čitateľ si iste ľahko domyslí fascinujúce anatomické a iné detaily, ktoré som z ohľadu k nemu vynechala). Je také ťažké pochopiť, že niekto ide na túru preto, lebo si vychutnáva krásnu prírodu a pohyb, a nie preto aby úmorne spálil niekoľko stoviek nenávidených kalórií? A keď to aj je také ťažké pochopiť – do kelu, nech si každý nechá vlastné výčitky svedomia pre seba. Alebo aspoň na neskôr!
Ako som už spomenula, ja tieto slečny a panie priťahujem priam magicky. Asi vo mne, síce dobre živenej, ale nezamindrákovanej osobe, vidia akúsi výzvu – ukázať mi ten pravý obraz mňa samej (príšera XXL), zmeniť moju lásku k vareniu na púhe rátanie kalórií („... hádam tam nechceš dať OLEJ?!?!) a radosť z pohybu na kŕčovitú snahu o schudnutie („prechádzka v lese? Ale na bežiacom páse spáliš 3x toľko a pomáha to na celulitídu“).
Za všetky exempláre, ktoré som stretla, mi nedá nespomenúť moju ruskú kamarátku Irinu. Irina je z Moskvy, a ak som to správne pochopila, v Moskve platí nepriama úmera čím menej kilov máš – tým väčšia šanca zbaliť nejakého perspektívneho pracháča. Niežeby to Irina potrebovala – sama pochádza zo solventnej rodiny. Ale Rusko je zem veľká, a pri tých miliónoch vychudnutých a na všetko odhodlaných žien a dievčat, čo do Moskvy neustále prúdia z vidieka, začína byť problém zbaliť už kohokoľvek. A preto je Irina inteligentné, vtipné a veselé dievča – ak sa nejedná o jedlo. Tam prestávajú všetky srandy.
S Irinou sme sa vybrali spolu na dovolenku k moru, na Maltu. Môj tajný zámer bol mierne tam zhodiť, na čo sa mi Irina zdala byť viac ako vhodná spoločníčka. Prvý večer som na jej veľkú radosť urobila suši – ktoré sa mne, a dokonca aj jej, zdala byť dostatočne vhodná diétna potrava. Krásne podarené hotové suši (rôzne druhy) som umelecky naaranžovala na veľkú misu a chvíľku sme sa vytešovali, ako nám je super a ako to všetko zjeme. Dokonca sme sa s naším suši aj odfotili. Potom Irina zobrala prvú rolku, odbalila riasu nori, starostlivo ju očistila od ryže a zjedla. Neverila som vlastným očiam. Vzápätí sa mi však dostalo vysvetlenia: ryža = sacharidy!!! Hádam si nemyslím, že po piatej hodine bude ešte konzumovať sacharidy! Premohla som náhlu veľmi silnú túžbu otrieskať Irine výsledok mojej trojhodinovej mravčej práce o hlavu – veď sme predsa na dovolenke, každý si robí, čo chce, nenechám sa predsa rozhádzať takou maličkosťou!
Ďaľšie dni sa niesli v znamení rôznych zelených listov (bez oleja a soli – soľ viaže vodu v tele – voda je ťažká – máš viac kilov, pozn. pre čitateľov mužského pohlavia) s pár kvapkami citrónovej šťavy a akýchsi proteínovych tyčiniek s hovädzou krvou extra dovezených z Ruska, ktoré mali tuším napomáhať tráveniu a ktorých som sa ja s vďakou zriekla. Nebolo nám nič platné rezervovať si stôl v reštaurácii – odhliadnuc od toho, že asi málokoho baví jesť samého, pričom spoločník vás priebežne poučuje o energetických a iných vlastnostiach konzumovaného jedla, nás v každej vychytenej reštaurácii z terasy z výhľadom rýchlo presunuli do zafajčeného kútika („Sorry, dámy, ale je sobota večer a ja tu mám ľudí ktorí CHCÚ VEČERAŤ, a nie piť vodu z vodovodu (bublinky minerálky nafukujú – opäť pozn. pre mužských čitateľov...) a objednať si iba jedno hlavné jedlo.“) Výsledky môjho plánovaného chudnutia boli nulové, pretože frustráciu som si tajne vybíjala pri akomkoľvek stánku so zmrzlinou, ktorý bol mimo akčného rádia Iriny.
Highlight prišiel v podobe návšteve kaviarne: Ja som si objednala kávu s mliekom, za čo som si vyslúžila káravý pohľad (mlieko! ... určite nebude ani len odtučnené) a vzápätí nič netušiaci čašnik obdržal túto objednávku: „Prosím si cappuccino, ale studené (dobré na pleť), s penou z odtučneného sójového mlieka (má najmenej kalórií) a s umelým sladidlom. Aha, a SAMOZREJME bezkofeínové (dobré už neviem na čo).“ Malťanský čašník sa na ňu uprene zadíval – mala som pocit, že rozmýšľa, čo je to vôbec tá sója – alebo že či ušla z blázninca? – a potom utrúsil: „Miss, a nechcete radšej rovno pohár čistej vody? Chuť bude rovnaká, ale bude s tým menej roboty...“
...áno, viem. Viem, koľko takýchto situácií môže poukazovať na vážne ochorenia typu anorexia/bulímia, alebo na skutočné zažívacie potiaže, a u každej princeznej sa nad tým poctivo zamýšľam. Ale pozorujem aj to, že drvivá väčšina týchto slečien sklon k podobným extrémom dlhodobo nemá a kaloricko-digestívnu buzeráciu používajú čisto ako prostriedok potvrdzovania si vlastnej nadradenosti nad menej uvedomelými - až primitívne spokojnými! - kolegyňami. Človek nemusí byť psychológ, aby si všimol, že tento postoj väčšinou pramení z nejakého hlbokého komplexu, pretože sa vo veľkej väčšine prípadov jedná zároveň o ženy s ničím nespokojné, urážlivé, hašterivé a egoistické. (Niežeby som tieto vlastnosti nemala aj ja, len dúfam, že aspoň v menšej miere:-) A preto, milé šalátové princezné, nechajte nás ostatné, kalóriami nežijúce ženy, na pokoji. Ak cigánsku nechcete, jednoducho si ju nedajte, ale bez sprievodných rečí! Ak máte panický strach zo sacharidov, nechoďte na dovolenku do Stredozemia, ale na sójový ostrov Okinawa! Vždy sa nájde lepšie riešenie, ako znechucovať vaše okolie - a dosiahnuť akurát to, že nikto s vami nechce ísť na dovolenku, na výlet, a časom už ani na obed.
A hlavne vám chcem odkázať... že mňa, moju varechu, fľašu olivového oleja a čokoládovú polevu aj tak nedostanete. Môžete to rovno vzdaťJ.
