Mestečko Chréa leží v hustých lesoch.
V tejto súvislosti je potrebné sa zmieniť o "décennie noire" - čiernej desiatke, ako Alžírčania volajú desaťročné obdobie anarchistického terorizmu najmä v rokoch 1992-2002 – a počas ktorého mestá Blida a Chréa neuveriteľne trpeli. V roku 1991, keď sa po desaťročiach vlády jedinej strany konajú prvé demokratické voľby, prichádza k drvivému víťazstvu islamskej strany FIS (Front islamique du salut). Následne však začiatkom roku 1992 prichádza k vynútenej demisii prezidenta a vojenskej diktatúre – pod zámienkou, že ľud urobil „zlú voľbu“. Alžírčania považujú za hotovú vec – a nie je ťažké tomu veriť – že tejto udalosti výdatne pomohli tajné služby niektorých svetových veľmocí, ktorým sa nepozdávalo, že druhá najvačšia krajina Afriky, zároveň oplývajúca neuveriteľným nerastným bohatstvom, by sa mala stať islamskou republikou. Čo nasledovalo potom, boli stupňujúce sa represálie zo strany militantného režimu, na ktoré logicky reagovali prívrženci FIS, ktorí sa tiež postupne začali organizovať do ozbrojených skupín. Mnoho mladíkov, ktorí pochádzali z ľudových štvrtí - kde pre armádu automaticky každý muž znamenal voliča FIS a tým pádom potencionálneho "teroristu" - odišlo „do hôr“ (t.j. pripojilo sa k skupinám) iba preto, aby unikli istému odvlečeniu zo strany armády - a následnému mučeniu a väzneniu. Skupiny však operujú skôr lokálne, a to aj preto, že všetky mozgy a vysoko postavení členovia FIS, ktorí by boli schopní organizácie odporu, sú hneď na začiatku preventívne uväznení.
Na začiatku tohto obdobia obyvateľstvo ostalo ešte ako-tak verné svojím politickým preferenciám. Voliči FIS chceli veriť, že skupiny ozbrojeného odporu naozaj bojujú proti štátu a nie proti obyvateľstvu. Odporcovia FIS zase dúfali, že armáda sa naozaj chcela "iba“ vyhnúť vytvoreniu islamského štátu. Ako však ospravedlniť neuveriteľný útlak civilného obyvateľstva - bez rozdielu - zo strany armády? Vo štvrtiach na periférií Alžíru, ako aj Blidy a iných miest, sa stali bežné vojenské drancovačky, kedy pri štandardných prehliadkach domov obyvateľov jednoducho okradli. Zvyšoval sa počet barikád na cestách, kde boli všetci cestujúci potupne kontrolovaní a vyslýchaní, kam idú – čím sa každodenné cestovanie do práce alebo do školy stalo neúmerným stresom. Tým skôr, že vojaci pri obyčajných pochôdzkach v týchto štvrtiach, kedy iba tak pre výstrahu strieľali do vzduchu, pozabíjali značné množstvo civilistov. Nikto ich za to nebral na zodpovednosť. „Islamisti“, ako sú vo všeobecnosti nazývaní príslušníci islamského odboja, tiež stavajú barikády, ale zatiaľ sa uspokojujú s ničením štátneho majetku (napr. štátne transporty). Postupne však tiež stupňujú tlak na obyvateľstvo – hrozby od nich dostávajú štátni zamestnanci, osoby spolupracujúce s armádou a pod. Čoraz častejšie sú tieto hrozby (smrti, zničenia domu...) aj uskutočnené, a tak začína byť obyvateľstvo drvené medzi dvoma mlynskými kameňmi. To najhoršie však má ešte len prísť...
Začínajú diať naozaj čudné veci. V roku 1994 príde k slávnemu úniku z väzenia Tazoult – jednému z najlepšie strážených väzení krajiny ešte z koloniálnych čias – kedy bez väčších ťažkostí unikne naraz vyše tisíc (!!!) väzňov. Sú tu väznení väčšinou prívrženci FIS, ale podľa dostupných správ aj patričné množstvo infiltrovaných agentov zo strany armády. A tak sa stane, že väčšina utečencov sa poberie priamo do hôr, kde ich falošné (armádne) islamské jednotky zmasakrujú. Jedná sa hlavne o vysoké kádre FIS – ľudí schopných nielen organizovaného vedenia odporu, ale aj eventuálneho politického vyjednávania, ktoré by ukončilo násilie. Napospas osudu a voľní sú ponechané naopak malé ryby - poväčšine horkokrvní mladíci bez budúcnosti, pre ktorých islam predstavuje hlavne dlhú bradu, ženu v hidžábe a džihád v akejkoľvek ozbrojenej forme.
Zároveň obyvateľstvo pozoruje ďaľšie čudné udalosti. Ľudia vidia z vojenských kasární vychádzať vojenské jednotky s dlhými bradami a v odevoch, aké nosia príslušníci ozbrojeného odporu. Pozorujú, že niektorí významní a notoricky známi podporovatelia islamistických skupín celé roky prechádzajú bez problémov a čo len jediného zadržania vojenskými barikádami. Naopak niektoré islamistické skupiny majú výbavu, akú tradične používa iba armáda... prichádza k masakrám civilného obyvateľstva, o ktorých si nikto dodnes netrúfa tvrdiť, či ich zorganizovala armáda, alebo islamisti. A hlavne prečo??? Prečo treba zabíjať ženy a deti sekať na kúsky sekerou, vyhadzovať domy do vzduchu aj s obyvateľmi... aký na to môže mať niekto dôvod? Kontrolu nad štátom? Náboženstvo?
Nikto už nevie povedať, kto je kto, kto je vojak, agent, islamista, priateľ, nepriateľ. Ozbrojené „islamistické“ skupiny zdiveli a bojujú nielen proti štátu, ale medzi sebou navzájom. Prostriedky k svojej vlastnej vojne nachádzajú medzi obyvateľstvom - nechces dať tvoju celoročnú úrodu? Si teda neveriaci a držíš so štátom. Zaslúžiš si smrť. Ozbrojenci odvádzajú cudzie ženy, ale aj svoje vlastné matky a sestry do hôr, kde musia slúžiť – manuálnymi prácami, ale aj inak – ich kumpánom. Začnú byť rozšírené delirické „skúšky odvahy“, kedy militant má zabiť ľubovoľnú osobu, aby dokázal svoju lojalitu k skupine. Ľudia nezriedka pozorujú, že títo militantni si pri svojich zverstvách výdatne pomáhajú drogami. Praktiky armády a islamistov sú natoľko rovnaké, že už je každému jedno, kto koho volil. Nikto nechodí na návštevy, všetky podniky – kaviarne, divadlá, kaderníctva – sú v tých "najhorúcejších“ štvrtiach zavreté. Ľudia sa len modlia, aby to skončilo.
V roku 1999 v prezidentských voľbách – opäť pod rúškom tajomstva (všetci ostatní kandidáti odstúpia po prvom kole) – vyhrá bývalý minister zahraničia Abdelaziz Bouteflika. Napriek tomu, že je podporovaný armádou, postupne začína proces odzbrojovania jednotlivých skupín a amnestií, aby krajina mohla konečne dosiahnuť mier - jedinú vec, ktorú si obyvateľstvo želá. V ďaľších prezidentských voľbách je veľkou väčšinou potvrdený a tak sa zdá, že Alžírsko nastúpilo na dobrú cestu. Stabilita je však stále krehká...
V horách pri Blida, kde sme sa vyviezli autom („cesta je preto taká zachovalá, lebo ju urobili a potom ju 10 rokov nikto nepoužíval, iba ak nejaký samovrah,“ – ironizujú moji sprievodcovia), bolo počas terorizmu veľmi horúco. Predtým to bola prosperujúca turistická oblasť, kde až z dola z Blida išla moderná lanovka, hore bolo pár lyžiarksych vlekov, miesta na piknik a prechádzky, reštaurácie a chaty. Momentálna situácia evokovala stav menšieho slovenského horského strediska po páde socializmu: bufet, ktorý sa nazýva reštaurácia, opustené chaty a ruiny, ale zároveň parný valec optimisticky valcujúci velikánské parkovisko pre budúcich turistov. Zato lesy skutočne nádherné a výhľad prekrásny. Príjemný socialisticko-nostalgický dojem miesta kazili len hŕby odpadkov (ako všade v Alžíri, ale k tomu sa ešte dostanem).
Obyvatelia a návštevníci Chréa, tak ako aj iných miest, nevidia dôvod prečo nesypať smeti rovno tam, kde im to príde vhod.
V diaľke sme zbadali jediný očividne dobre udržiavaný hotel, ku ktorému sme sa vybrali vo vidine príjemnej prechádzky a dobrého obeda. Pár sto metrov pred hotelom bol však plot, rampa a vojak, ktorý nám uzrejmil že hotel je vlastne vila pána prezidenta. (Aká to opäť paralela so socializmom... ) Keď videl, že sa teda chystáme pokračovať ďalej po cestičke, otočil nás so slovami, že je tu veľa vojenských základní a že niekto by sa mohol, čo sa nás týka, „pomýliť“. Následne ma ako šibnutím čarovného prútika úplne prešla chuť na prechádzky po alžírskych lesoch.
Ako z týchto hôr postupne schádzali teroristi, tak sa tu postupne usádzali vojaci. Výsledkom je, že tie najkrajšie a najprístupnejšie miesta sú uzavreté a sú na nich vojenské základne. Lanovka aj vleky sú pokazené a opustené, a v inak veľmi príjemnom malom hotelíku nad svahmi bolo ľudoprázdno. Veď kto by tam aj išiel, keď cestou musí prejsť okolo kasárne a všade sú vojaci. Neevokuje to veru pocit príjemného relaxu. Bolo mi z toho hrozne smutno. Ako aj pri ďaľších cestách po Alžíri, nemohla som sa ubrániť dojmu, že táto nádherná krajina bola skutočne znásilnená. Na obyvateľstve zanechala hlboké stopy už kolonializácia, ktorá ho zdecimovala do podoby lacnej pracovnej sily. Naopak krajinu ako takú si Francúzi pestovali - vilky, aleje, strediská, pláže, záhrady, parky. Potom prišiel socializmus a terorizmus – a tu už trpela s obyvateľstvom aj krajina. Honosné vily premenené na sociálne byty, betónová výstavba, spálené lesy, vydrancované dediny a usadlosti, opustené strediská a farmy. A nemám pocit, že by momentálna situácia bola lepšia - rokmi strašných represálií otupeným ľudom musí moja starosť, kam hádzať odpadky, pripadať malicherná a smiešna. Nestarajú sa o to, že na najkrajších miestach bez akéhokoľvek urbanistického plánovania vyrastajú celé mestá často ilegálnych, nikdy nedokončených a neomietnutých stavieb, ktoré neuveriteľným (a nenapraviteľným) spôsobom kazia vzhľad miest a krajiny. Ako dlho potrvá, kým začnú pociťovať pocit zodpovednosti voči krajine, prírode? A bude potom ešte čo zachraňovať?
.... pokračovanie nasleduje. (Bude aj viac fotografií a krajšie!)
