Na prvú svadbu som sa dostala trošku omylom - jednalo sa o kamarátku Faridy, ktorá ma vtiahla po ceste na svadbu do auta, nedbajúc na moje námietky, že som absolútne nevhodne oblečená. A tak som vkročila do nevestinho domu, kde sa hostia pred odchodom na hostinu zhromaždili, v mierne rozstrapkaných rifloch, pokrčenej ľanovej košeli, zaprášených mokasínoch a samozrejme s neexistujúcim make-upom alebo šperkami. Veruže som s mojím outfitom nezapadla medzi ostatných hostí ženského pohlavia - boli dve hodiny poobede, ale všetky mali na sebe nános make-upu a zlata hodných minimálne odovzdávania Oscarov. (Skúste si to predstaviť takto - otvoríte šperkovnicu a nerozmýšľate, čo by sa s čím hodilo, ale jednoducho si dáte na seba VŠETKO, čo nájdete - pričom si treba uvedomiť, že Arabky zlato vyslovene zbierajú, a to v duchu čím masívnejšie, tým lepšie. Podobne naložíte aj s make-upom, ktorý si tiež vždy kupujete zásadne v duchu čím lesklejší, trblietavejší a farebnejší, tým lepšie. No a a pri úprave vlasov je zase potrebné vyčariť pomocou rôznych príčeskov, najlepšie blonďavých, a trblietavého laku tiež viac-menej fantastickú kreáciu.)
U nevesty - 37-ročnej neurochirurgičky - zrejme môj skromný vzhľad európskeho bezdomovca vzbudil sympatie, lebo sa mi zdôverila, že kašle aj na celú kariéru a že dátum svadby má vyrátaný tak, aby otehotnela hneď počas svadobnej noci. Jej odhodlaný výzor dával tušiť, že to myslí vážne a nepripúšťa žiadne námietky, nieto ešte nejakú participáciu budúceho manžela na takomto rozhodnutí. Takže toľko k romantickým predstavám o bezbranných 16-ročných pannách, trasúcich sa pri predstavách svadobnej noci. Na samotnej svadobnej hostine, samozrejme rozdelenej na mužskú a ženskú časť, moju pozornosť vzbudil aj fakt, že ženy bez rozdielu veku a váhy si svoje závoje, v ktorých prišli zahalené, pri prvých tónoch hudby pohotovo obviazali okolo bokov a predviedli také orientálne choreografie, že by sa bez problémov uchytili v ktoromkoľvek filme odohrávajúcom sa v háreme.
Tradičný odev z Alžíra (hlavného mesta) - zamatové sako typického strihu, ku ktorému je sukňa zvláštneho strihu. Ako všetky ostatné alžírske odevy, aj tento je nádherne ručne vyšívaný. Toto je už taká modernejšia verzia, ktorá by sa, mimochodom, určite bez problémov uchytila aj v hociktorej európskej krajine.
Na druhú svadbu - vydávala sa Leila, Merouanova sestra - som už prišla lepšie informovaná. Teda, to som si myslela. Hneď pri príchode do rodičovského domu nevesty v meste Chlef ma šokoval počet hostí v dome: v malom štvorizbovom domčeku bolo aspoň 50 ľudí. Boli všade, vonku, v kuchyni, v izbách. Domáci sa však na takýto nával pripravili: Všetky izby boli zbavené nábytku (ten bol u susedov), ponechali sa iba gauče a stoličky, pridali sa matrace a vankúše - et voilà! Tam, kde bola garáž, bola odrazu flexibilne zriadená poľná kuchyňa, v ktorej sa v obrovských hrncoch varila baranina (pre príležitosť svadby sa kúpili dva celé barany) a paril sa kuskus.
Potiaľto to vyzeralo dobre. To som však nevedela, že všetci títo ľudia tam mienia aj spať (štandardné hotely alebo penzióny sa v Alžírsku nájdu iba vo väčších mestách). Muži sa za účelom spania vybrali do susedovie domu (susedia sa na pár dní presťahovali k nejakej rodine, aby uvoľnili dom na spanie), iba nám sa ušla samostatná spálňa - nazaj luxus a pocta, keďže v ostatných izbách spalo aj po 10 ľudí.
Šaty z regiónu Oran. Všimnite si šperky - žiadna bižutéria, samozrejme.
Na druhý deň mala byť svadba. Taktne som odmietla pozvanie ku kaderníčke, čo malo za následok opäť moje vytŕčanie zo svadobného davu, keďže ako jediná žena som nemala polmetrový drdol zalakovaný strieborným sprejom. Chcela som to vykompenzovať odvážnym make-upom, ktorý zahŕňal prvky ako oči obkreslené čiernou ceruzkou a pod. - keď som sa už na môj vkus zmaľovaná ako ako určitý druh sociálnej pracovníčky opýtala ostatných svadobčaniek na názor, odpoveď bola: "Pekná si, pekná, ale nechceš sa aj trošku namaľovať??" Well...
To už sa ale svadba v podstate začala, a síce tým, že do domu nevesty začali chodiť v rôzne veľkých várkach skupiny ľudí, ktorým dav tetiek a pomocníc nakladal jedlo. Zvyk je totiž taký, že toto nahrádza našu hostinu, no a potom v sále, ktorá sa na svadbu prenajíma, sa už podáva iba káva a zákusky. Čiže podľa stupňa spriaznenosti pozvete niekoho aj k sebe na jedlo, aj do sály, alebo iba do sály - podobne ako u nás sa pozýva na obrad, alebo aj na hostinu.
Mansouria - šaty zo západného Alžírska, podobné marockým odevom. Ideálny strih - existuje iba jedna veľkosť, ktorú si podľa potreby prispôsobujete širokým opaskom.
Vľavo mansouria a vpravo detail výšivky.
Vľavo "costume algerois" - šaty z Alžíru, vpravo moderný svadboný model - dar pre nevestu kúpený v Dubaji: Šaty pošité úlomkami zrkadla, celková váha cca 7 kg. Priznám sa, takéto niečo som predtým ešte nevidela...
Najedení ľudia sa buď zdržovali v dome, pred domom, u susedov, alebo ženy sa pomaly začali presúvať do sály, kde sa mala odohrávať svadba - teda vlastne ženská časť svadby. V tomto prípade bolo mužov málo, takže ostali doma, ale v iných prípadoch sa prenajmú sály dve. Sála bola celkom pekná, zvláštnosťou pre našinca boli dve pripojené šatne - jedna nevestina a jedna pre ostatné ženy. Tu je potrebné spomenúť hlavný highlight alžírskej svadby - prezliekanie nevesty. Nevesta má mať podľa tradície 7 rôznych šiat, ktoré sú väčšinou inšpirované krojmi z rôznych alžírskych regiónov a každé sú úplne iné. Až posledné šaty sú biele svadobné, ako ich poznáme u nás. Keďže na svadbe ako takej nie je vlastne veľmi čo robiť - tancuje sa pomenej a skôr až na záver, na jedenie tam tiež toho veľa nie je (nečakajte misy so zákuskami - každý hosť dostane malý zabalený tanierik s niekoľkými zákuskami, ktorý si väčšinou berie so sebou domov - prezliekanie nevesty sa stáva vlastne hlavnou náplňou svadby. K tomuto sa pripája aj prezliekanie blízkych členiek jej rodiny, aspoň niekoľkokrát - preto teda dve šatne.
Takže sála sa naplnila, prišiel aj DJ - jediný cudzí muž (v sále sa občas vyskytli blízki mužskí rodinní príslušníci nevesty, ale to bolo všetko), ktorý spustil tak brutálne hlasnú, výlučne arabskú hudbu, že akákoľvek debata a rozhovory boli vopred odsúdené na neúspech (tak to bolo aj na tej prvej svadbe, žeby miestny zvyk?). Hostia tak mali iba dve možnosti - tancovať alebo spôsobne sedieť a sledovať nevestu. Tá prišla s veľkou slávou a bola usadená na akési pódium, bohato vyzdobené umelými kvetmi, kde trónili dve masívne ozdobné kreslá. A vtedy mi došlo, čo mi na tej svadbe vlastne chýba: ŽENÍCH. Jednoducho tam nebol. Pochopila by som, keby bol v mužskej časti svadby, ako to väčšinou býva, ale nebol ani tam, jednoducho neprišiel. Vysvetlenie bolo, že je z hlavného mesta, čiže celá táto svadba, s rovnakou výzdobou a celou nevestinou garderóbou, sa zopakuje o týždeň aj tam. Nikomu okrem mňa to čudné neprišlo - u nich je svadba v podstate iba taká party, papiere sú väčšinou vybavené dávno vopred. A vôbec, kto by si dovolil žiadať ďalších dvesto hostí z jeho strany o presun - a kde by spali? Hm, tak to je fakt.
Ďalšia róba typu "constantinoise" - z regiónu Constantine. Výšivka zlatou niťou je taká výrazná a pevná, že šaty sa nedajú ani zohnúť, musia visieť alebo byť na ležato.
Nevesta teda sedela na pódiu, usmievala sa, my sme ju fotili a usmievali sa, to všetko za strašného rámusu arabskej diskotéky. Po 20-tich minútach sa nevesta išla prezliecť a všetko sa opakovalo. Medzitým sa servírovalo nealko, káva a zákusky. Šaty boli nádherné, to je fakt - nevestine aj ostatných svadobčaniek. Priznám sa však, že keby sa chvíľku netancovalo (pričom všeobecný rozruch vzbudili moje chabé základy egyptského brušného tanca, natrénované na Slovensku), zaspala by som od nudy. Všetci hostia boli veľmi milí, každá žena sa so mnou chcela zoznámiť, dokonca som si aj namiesto chýbajúceho ženícha posedela v kresle vedľa nevesty, nechala sa fotiť a cítila sa ako totálna celebrita - ale celé to šialenstvo s množstvom šiat a šperkov mi pripadalo tak prehnane márnivé a zbytočné... a hrozný paradox, keď som si predstavila tie ženy, ako poskladajú tie nádherné šaty, aké si naozaj bežný Európan vie predstaviť iba na nejakej princeznej, do skríň a vrátia sa do kuchyne, kde tečie voda raz za dva dni. Úprimne som závidela mužom, ktorí si primerane oblečení posedeli a príjemne podebatovali pri hrncoch plných baraniny, pričom ich nerušil žiadny šialený DJ a nešiel si vyočiť oči, keď náhodou jeden z nich odhalil členok.
Svadba nabrala mierne obrátky iba vtedy, keď nevesta - ktorá takúto tradičnú svadbu ani množstvo šiat vlastne nechcela, ale podľahla tlaku rodiny a tradícií - pri 5. šatách stratila nervy a vzbúrila sa, že ona si už žiadne ďalšie šaty neoblečie. Vznikol problém, že drahé šaty vyjdú navnivoč, keď ich nikto neuvidí. Situáciu som nakoniec zachránila ja, keď som sa ochotne ponúkla, že tie šaty si dám ja, aby ich mohli ostatné poobdivovať, začo mi nevesta bola neskonale vďačná a opätovne sa so mnou odfotila v ženíchovom kresle.
Po tom, ako znovu všetci svadobčania prežili noc v nevestinom a susedovom dome, prišiel ženích po nevestu, takže som sa s ním konečne zoznámila. Na rad prišlo ďalšie jedlo - tentoraz špeciálne pre ženícha, ktoré opäť obsahovalo aj baraninu, a to sa opakovalo aj na štvrtý deň, keď bol dom ešte stále plný hostí, ktorí len pozvoľna javili záujem o odchod. Opis, čo urobí stvordňová konzumácia baraniny na raňajky, obed aj večeru (a to myslím skutočné barany, žiadne mladé jahňatá) s európskym žalúdkom, si - ak dovolíte -nechám radšej pre seba. Povedzme, že som sa napriek veľmi milej spoločnosti už celkom tešila na domov:-)
Pohostenie pre ženícha - vľavo nejaké špeciál jedlo, ktorého názov som už zabudla, a samozrejme zákusky a káva. (Alžírske zákusky, zo zásady mandľové, orechové alebo pistáciové a veľmi sladké, s dokonalou nieleň chuťou, ale aj vizuálnym vzhľadom, sú kapitolou sami o sebe - o tom niekedy nabudúce.)
Obidve svadby, na ktoré som bola pozvaná, sa odohrávali v arabských rodinách, čiže boli dosť podobné. Napriek niektorým, pre človeka z našich končín možno nepochopiteľným tradíciam, (ako aj na môj vkus trošku priveľkej dávke baraniny), tam bolo ovzdušie tej pravej, nefalšovanej a neprekonateľnej radosti a hlavne pohostinnosti, slávnostného pokoja a toho zvláštneho pocitu, že nič neponáhľa a najdôležitejší je práve tento moment. Famille Brahimi - merci pour tout et que Dieu vous protège.
